Nie, to nie je realita nejakého indického vidieka, to je obraz reálneho Slovenska v 21. storočí.
V maličkej osade nad nami, je to vlastne len jedna rozpadnutá bytovka a zo štyri chatrče, žije aj táto mladá žena. Žije svoj stereotypný život naplnený jedným tehotenstvom za druhým od svojich 15. rokov a takýto môže žiť ešte ďalších desať rokov. Za ďalších 20 rokov táto žena bude mať 48, bude mať slušný počet potomkov, ktoré budú mať svoje deti a tie zase svoje. Rodina sa úctihodne rozrastie a bude pripomínať skôr dedinu ako rodinu.
Koľkí z vás si teraz pomyslia: chúdence deti. Do čoho sa to narodili, aký život im môžu poskytnúť vlastní rodičia. Omyl. Tieto deti nie sú žiadne chúdence. Žijú si svoj malý, ale zato veselý život na ich hornej ulici, šantia, vyspevujú, predbiehajú sa, kto skôr oberie gádžom zvyšky sliviek, alebo jabĺk. V tom sú majstri, slivky či jablone ledva odkvitli a plody boli sotva viditeľné už padali za obeť ich nájazdom . Teraz, v čase dozrievania sú stromy už dávno bez plodov. A to nie len tie čo sú popri ceste, aj tie v záhradách, vo dvoroch, aj tam, kde po dvore pobehujú psi. Stačí aby konár bol blízko plota a už je ich. Škola tých školopovinných tiež veľmi netrápi. Skôr je to každodenné dobrodružstvo pár kilometrov tam, pár nazad po okraji frekventovanej cesty . Len nechápem, načo tie tašky nosia domov. Vari len v nich nemajú knihy a zošity na učenie?
Ale detstvo netrvá večne, aj keď detská nevedomosť niekedy áno.